História

Nasledujúci text je výťahom z Lorinčanskej ochotníckej kroniky, ktorú zostavil a má pod patronátom Ing. Jozef Juhás ml.

História ochotníčenia v Lorinčíku pred r. 1945

Významnou osobnosťou, pokračujúcou v tradícii divadelníctva v Lorinčíku sa stal p. Michal Macák, ktorý začal pôsobiť v Lorinčíku v apríli roku 1945 ako miestny učiteľ a správca školy. Už v šk. roku 1933/34 ako učiteľ pomáhal pri nacvičovaní detského divadla v Osikove a vo Vyšnom Klátove (Vyšný Tejkeš). Ďalej pôsobil v Malčiciach a v Malej Vieske, kde za pomoci kolegov režijne pripravil s mládežou niekoľko divadelných hier (repertoár: Urbánkove hry).

. Už na začiatku mája roku 1945 spolu s manželkou pripravovali slávnosť ku Dňu matiek. Niekoľko mládencov a dievčat nacvičovali hru Tri vrecia zemiakov od Korbačku. Škola bola jedinou vhodnou miestnosťou na obecné schôdze a na divadlo. Pripravovaná slávnosť bola 13. júna 1945. Deti - žiaci školy (1 - 8 ročník) doniesli z domu lavice a stoličky. Ako pódium slúžila terasa, vyvýšená pred vchodom do budovy školy a hľadiskom bol školský trávnatý dvor pred schodami terasy.

V jeseni už nacvičovali novú divadelnú hru od Ferka Urbánka - Strídža spod Hája. Do príprav sa ochotne zapojili tesári a furman. Vysekali dvere z kabinetu do triedy. Z lesa odviezli guľatinu na pílu a pri škole sa našli dosky, laty, hranoly a drúky (na capky - kobulice) na postavenie pódia v triede. Na kulisy použili laty, staré maďarské mapy, vrecia a kobercový papier. Na maľbu scény, ktorá bola dielom Jozefa Volnera, sa použila prášková farba a mlieko. Opona bola pozošívaná z domácich tkaných posteľných plachiet. Trieda, v ktorej sa hralo, mala rozmery iba 10 x 6 m, z toho pódium zaberalo plochu 3 x 6 m. Svietilo sa štyrmi obyčajnými nástennými petrolejkami. Na nácvik prichádzali aj mládenci a dievčatá, ktoré v hre nehrali. Tie v zimnom čase doniesli kúdele a priadli v školských laviciach. V susedných dedinách (Malá Ida, Poľov, Myslava) bubnári vyhlásili, že v Lorinčíku bude 4. januára divadlo. V sobotu bola generálna skúška pre deti. V deň predstavenia bola už dlho pred začiatkom miestnosť nabitá ľuďmi. Prišla i mládež z iných dedín - pešo. Hlava na hlave a pri dverách ešte čakali ďalší. Také bolo prvé divadelné predstavenie v Lorinčíku. Z dvoch predstavení bol vedený príjem 3500,- Kčs.

Javisko sa ponechalo kvôli príprave hry Škriatok od Fr. Urbánka. Predstavenie bolo 16. a 17. februára 1946 v Lorinčíku a 23. a 24. februára v Poľove. Všetci účinkujúci šli do Poľova pešo cez Gard (lúky medzi Lorinčíkom a Poľovom). V rukách si niesli svoje rekvizity, ale i živú sliepku, ktorú po javisku v hre naháňali. Dievčatá do spoločenských šiat (ktoré tu volali popanete, obliekla p. Macáková svojej zásoby šatníka).

Ako bolo možné dať na javisko za necelé dva mesiace už druhú hru, si je dnes ťažko predstaviť. Pravdaže, mládež bola doma. Len niektorí z mužov boli zamestnaní v meste. Nebolo iného rozptýlenia. Krčma tu nebola a jediným strediskom bola škola a divadlo. Pretože v Štátnom divadle v Košiciach mali v programe tiež hru Škriatok, z divadelných peňazí sa zakúpili lístky. Po predstavení naši herci konštatovali, že naše predstavenie bolo lepšie. Dôležitú funkciu pokladníka zastával Jozef Kender, ktorý strážil naše financie a doklady o výdavkoch, ktoré sa zapisovali do pokladničného denníka, ktorý sa zachoval dodnes. V týchto i ďalších hrách vystupovali: Mária Dučaiová (vydatá Jeňová), Agnesa Mikitová - Kenderová, Anna Dolinská - Šolcová, M. Volnerová - Tomeková, Margita Kmecová - Bujňáková, Margita Čonková - Macáková, Mária Juhásová (Hovanová), Mária a Margita Kelbelové, Margita Krafčíková - Volnerová, Štefan Gašpar Juhás, Michal a Štefan Dučaioví, Jozef Mikita, Jozef Múdry, Imrich Kender, Štefan Čonka, Michal Krafčík, Ján Volner, Jozef a Juraj Kelbel, Ján Bujňák a iní.

Divadlo nacvičovali aj učitelia v susedných obciach. Ich predstavenia navštívili aj naši ochotníci a takto porovnávali svoj a ich spôsob práce.

V jeseni roku 1946 sa pripravovala hra Bludár od Fr. Urbánka. Pekne tu vyznela nočná scéna zbojníkov pri vatre. Predstavenia boli v dňoch 5. 6. 7. januára len v našej obci.

Ďalšou hrou od Fr. Urbánka, Krutohlavci, o dvoch rozhnevaných susedoch, ktorých pomerili ich vnúčence, sme sa predstavili 12. a 13. apríla 1947.

V tom istom roku sa nacvičila so školákmi detská divadelná hru Víťazné srdiečka, v ktorej postavu slepca stvárnil Michal Dučai.

Rok 1948. Obyčajne jeseňou, keď už končili práce na poli a mladí mali viac voľného času, začínala sa ďalšia divadelná sezóna. P. Macák si na túto hru spomína takto:„Vybrali sme hru, rozdelili úlohy a každý si svoje texty opisoval do svojho zošita vlastnoručne. Iba pre 3 - 4 úlohy sme mali knihy. Občas sme úlohy mladších a starších postáv menili, aby sa aj ďalším ušli úlohy mladších postáv.“

V tomto roku ochotníci prešli z Urbánkovských hier na Tajovského Ženský zákon. Kroje objednali z Ústredia slov. ochotn. divadiel v Martine. Boli to čipkované rukávce s výšivkami z piešťanského okolia. V Lorinčíku boli predstavenia 11. a 18. januára a 17. januára vystúpili v Myslave. Pravdaže, zase pešo cez les s krojami a rekvizitami v zajde na chrbte.

Mládež chodievala na tanečné zábavy do susedných obcí. Tu sa mohla vytancovať len pri svadbách a tých tu bolo veru pomenej. Po divadelnom predstavení bolo zvykom, že dievky a mládenci, hoci nehrali divadlo, zostali v škole a pri harmonike si hodinu dve zatancovali.

Dňa 31. januára 1948 žiaci školy predviedli hru Sirota Marienka a dvanásť mesiačikov.

Cez leto sa pripravovala hra s náboženským motívom Pastierka z Lurdu. Predstavenia boli 13. 14. a 28. septembra len v našej obci. V tejto hre vystupovala mladšia mládež, ktorej sa nedostalo miesta v iných - predošlých hrách. Pri nácviku tejto hry pomáhala aj manželka p. Macáka.

V zimnom období 1948 - 49 sa opäť vrátili k Urbánkovi hrou Márnotratný syn. Hlavnú postavu tu stvárnil Štefan Dučai. 24. apríla sa predstavili hrou Slovenská sirota od O. Horváthovej a hrou Pánik na spoločnom predstavení.

Rok 1950 bol na divadelnú činnosť trochu chudobnejší. Príčin bolo viac. Dievčatá dorastali a vydávali sa, mládenci sa oženili. Tu bolo zvykom, že vydaté ženy a ženatí muži už divadlo nehrali. Preto ďalšie roky bolo vždy nutné začínať s mladšou mládežou. Na túto činnosť negatívne pôsobili aj vtedajšie politické pomery, ktoré sú viac opísané v materiáloch obecnej kroniky. S nácvikom novej divadelnej hry sa začalo v januári hrou Fr. Urbánka Pani richtárka, ktorá mala svoje predstavenie 10. apríla.

Rok 1951 bol podobne dosť skromný. Či to spôsobila určitá únava alebo nejaké presýtenie, ťažko ohodnotiť. Čiastočne to možno pripísať najmä vonkajším vplyvom. S nácvikom divadelnej hry Bacúchovie dvor sa začalo po Novom roku a premiéra bola 26.marca. V tomto roku sa vydala stála a skúsená ochotníčka Mária Dučaiová (Jeňová), ktorá nechýbala v predošlých rokoch v žiadnej hre. Ochotne prevzala aj úlohy menej ladiace mladým dievčatám.

Aj napriek tomu, že sa nacvičila iba táto hra, môžme to z hľadiska jej náročnosti považovať za úspech lorinčanských ochotníkov. Príprava prebiehala v zimných mesiacoch a predstavenia boli 2. a 3. februára. V tomto roku opäť navštívili Štátne divadlo v Košiciach.

Začiatkom roka 1953 odohrali ďalšiu Urbánkovu hru Kamenný chodníček. Predstavenia boli v dňoch 1. 8. 15. a 31. januára. Pri tejto príležitosti si ypožičali liptovské kroje z ÚSOD v Martine.

V tomto roku sa uskutočnila menová reforma, keď v pokladni z 13 500,- Kčs zostalo 270,- Kčs po výmene v pomere 1:50.

V roku 1954 pripravovali hru Páva od B. S. Timravy, ktorú zahrali 21. 27. a 28. februára. V tejto hre vystúpili už mladšie dievčatá a chlapci: Marta Kostišáková - Papcunová, Pavol Rác, Margita Mitrová - Dzurová, Agáta Mikitová - Juhásová atď.

Hrou Dlhý, Široký a Bystrozraký sa v roku 1955 predstavili na dvoch vystúpeniach.

Pán Macák si na tie časy spomína takto: »Asi dva týždne pred predstavením som so zdatnejšími žiakmi poznášal z drevárne a povaly školy dosky, hranolky a podstavce pod pódium do triedy. Večer mládenci zmontovali diely a postavili javisko. Ešte sa naplnili petrolejky a predstavenie bolo pripravené. Po predstavení nás zas čakala opačná práca. Na prvý pohľad sa zdá, že to všetko sa dialo bez problémov. Ale nešlo to tak hladko. Z obyčajnej závisti vznikali i menšie hnevy a spory. Starší žiaci chodili od šiesteho ročníka do Obvodnej ZDŠ v Malej Ide. Dospievali už mimo tunajšej školy a niektorí si úlohy už chceli vyberať a neuspokojili sa s pridelenou. K tomu prispeli ešte aj politické zásahy do diania v obci, keď k našej obci patrila i osada Pereš. Tam bola organizácia strany. Ako zasahovala strana alebo jej funkcionári do pomerov v obci, svedčí aj táto príhoda:

Schôdze občanov národného výboru boli spoločné a obyčajne v škole. Na jednu schôdzu, ktorú zvolali stranníci, naši občania neprišli. Iste to nikto neorganizoval, ale zrejme to nepovažovali za dôležité. Ja, ako riaditeľ školy a režisér ochotníckych hier nášho divadla, som dostal od predsedu KSS z Pereša lístok s obsahom: „...Pretože občania z Lorinčíka neprišli na schôdzu, strana z Pereša dovoľuje nácvik divadla len vtedy, ak pre organizáciu zaplatíte pokutu 100,- Kčs...“ Predsedovi KSS som zaslal túto odpoveď: „..Súhlas na nacvičovanie divadla mám od okr. nár. výboru písomne a peniaze z divadiel žiadne nemám, lebo tieto sú u určeného pokladníka...“ Viacej sa podobná korešpondencia neopakovala a neskôr už do osvetovej činnosti nezasahovali.«

V ochotníckej práci bola v rokoch 1955, 1956, 1957 menšia prestávka. Okrem menších nedorozumení s dospievajúcou mládežou tu boli i vážnejšie problémy, ktoré si vynútili menší útlm v divadelnej činnosti.

Výstavba baráku. Počas výstavby HUKO (Hutnícky kombinát pri Šaci) zostali drevené barákové budovy. Tie ponúkal okres obciam. Jeden barák pridelili aj našej obci. Jednu časť previezli na Pereš a druhú na Lorinčík vo februári 1958. V priestore za obchodom miestni murári vybetónovali základy a postavili drevenú konštrukciu v pôdoryse 15 x 12 metrov. Obvodové i priečne steny tvorili drevené panely s oknami a dverami. To bol náš kultúrny „barák.“ Pre hľadisko bol priestor 10 x 12 metrov a vyvýšené pódium malo rozmery 6 x 5 m, ešte tu boli dve šatne - 3 x 5 m. Dve plechové pece (bubny) na drevo alebo uhlie slúžili na vykurovanie. Táto „kultúra“ slúžila na obecné zhromaždenia, schôdze, divadelný nácvik i na predstavenia.

Nové priestory v baráku sa ochotníkom zdali ideálne pre divadelnú činnosť. To sa naši majstri museli pousilovať, keď už 27. apríla 1958 bolo v baráku divadelnépredstavenie hry Škriatok. 11. mája ju zopakovali vo Vyšnom Klátove. V hre okrem starších ochotníkov účinkovali i mladší ako: M. Lukáčová, R. Mitro, V. Kender, M. Kolesárová, M. Juhásová, T. Múdra a „náš najstarší a verný ochotník Michal Lukčo“ (slová p. Macáka). Boli už vedení pri požiarnej ochrane a finančnú evidenciu prevzal pokladník pož. ochrany Š. Šolc. Organizácia pož. ochrany previezla ochotníkov na vystúpenia v iných obciach požiarnym autom, čo sa opakovalo aj pri ďalších hrách.

Na jar roku 1959 sa krúžok ochotníkov pustil do nácviku hry bratov Mrštíkovcov Mariša. Premiéra bola 5. apríla. Túto hru zopakovali aj v obciach Pereš, Šebastovce, Krásna nad Hornádom, Myslava, Baška a Poľov. Kroje zapožičali zo Štátneho divadla v Košiciach. Hlavnú postavu zahrala M. Lukáčová, ostatní: V. Múdry, R. Mitro, Š. Kender, P. Hrivňák, M. Kolesárová, V. Kender, M. Lukčo a ďalší.

Obec bola v roku 1961 napojená na elektrický prúd. V tomto roku pripravili ochotníci divadelnú hru Ľ. Zelienku Rozprávka pri praslici.

Bola to hra so spevmi a so sprievodom hudby, o ktorú sa postarali hudobníci - amatéri: J. Volner, E. Macáková a J. Dzuro. V apríli s touto hrou navštívili Myslavu, Malú Idu, Bukovec, Pereš a Košickú Novú Ves. Doma bola premiéra 3. apríla 1961. Tu si zahrali: V. Múdry, Mitro, R. Mitro, Macák, P. Kozák, A. Kenderová, M. Lukáčová, M. Kolesárová, Marg. Múdra a mladšie dievčatá. Kulisy, tak ako v predošlých hrách, vyhotovil Jozef Volner, ktorý pracoval v tomto odbore pre štátne divadlo a z mnohých hier máme jeho zásluhou aj fotografie.

V roku 1962 sa ochotníci odhodlali pre náročnú hru Jonáša Záborského Najdúch, v ktorej bolo zapojených asi 15 mužských postáv.

K tomu museli presvedčiť aj starších ochotníkov - ženáčov. Tým bola po prvý krát porušená tradícia neúčinkovania ženatých ochotníkov a vydatých ochotníčok. Kroje a kostýmy zapožičala šatnica divadla z Košíc. V tejto hre sa predviedli: Rud. Mitro, Fil. Rácová, M. Macák ml., Lad. Mitro, J. Bujňák (hajdúsi), Ag. Kenderová, Dor. Kenderová, Marg. Múdra, Ag. Semanová, Mag. Kolesárová (dedinské dievčatá a ženy), M. Lukčo a Joz. Múdry (furmani), V. Rác a J. Čonka (židovskí obchodníci), V. Múdry a Š. Čonka, V. Kender, Joz. Mikita, Joz. Mitro, P. Kozák (susedia). Pre toľko postáv bolo javisko trocha primalé, ale na vtedajšie pomery sa hra vydarila. V apríli boli predstavenia u nás a neskoršie v obciach Šemša, Myslava, Poľov, Krásna.

V roku 1963 Elena Macáková a Margita Dzurová (vychovávateľky v poľnohospodárskom útulku) nacvičili s väčšími žiakmi divadelnú hru Dve Marienky. Premiéra bola 14. júla doma a hru zopakovali aj v susedných obciach. Tu hrali Eva Volnerová, Bern. Macáková, Milan Bujňák, Cyril Macák, Štefan Kender a iní.

V roku 1965 ochotníci zaradili do programu hru Kubo od Holého. Skúšky prebiehali na jar a hru odohrali 1. a 2. mája. Navštívili s ňou aj Myslavu, Bidovce a Poľov. V postave Kuba tu vynikol Michal Lukčo, ktorý ako 48 ročný končil svoju ochotnícku činnosť. Svojimi postavami neraz zaujal a rozveselil obecenstvo. „Náš Mižo sa oženil a my sme stratili zas jednu postavu z nášho kruhu,“ rozpráva p. Macák.

V tejto hre sa predstavili M. Lukčo, M. Macák ml, J. Mitro, L. Mitro, V. Múdry, R. Mitro, P. Hrivňák, V. Kender, D. Macáková, A. Dučaiová.

V roku 1966 sa mladí ochotníci samostatne pustili do nacvičovania div. hry Páva od B. S. Timravy. Réžiu mal na starosti Jozef Mitro. Premiéra bola 8. mája v Lorinčíku a neskôr vystúpili aj v okolí. Tu hrali: Pavol Dučai, Eva Volnerová - Mitrová, Jozef Mitro, Štefan Kender, František Mitro, Michal Dučai, Agnesa Dučaiová - Janitorová, Helena Ferencová - Janitorová neb.

V tomto období mali možnosť vidieť aj predstavenia hosťujúcich krúžkov z okolitých dedín (Oklamený manžel od Molliere, Pytliakova žena a Kamenný chodníček, Dies Irae, Ženský zákon, Svadobný závoj, Inkognito).

V roku 1969 odohrali ochotníci s novogeneračným obsadením hru Slovenská sirota od Oľgy Horvátovej. Premiéra bola 20. apríla v Lorinčíku. Predstavili sa s ňou aj v Myslave, Šemši a Bukovci.Zostávali verní hrám z dedinského prostredia a v r. 1971 sa znova vrátili k Tajovskému hrou Statky - Zmätky.

„Vyhovovala nám jednoduchá scéna izby, v ktorej sme obmieňali iba interiér,“ uvádza p. Macák.

Obsadenie: T. Juhásová (Hovanová), M. Ficeriová, M. Cienka, Ľud. Mitrová, Marta Kmecová, Mária Dučaiová, Ter. Šolcová, Jozef Juhás, Rudolf Dučai, Ján Krešňák, Ján Mitro, Ladislav Harai ml., Pavol Nič. Hru zahrali pod titulom Miestnej jednoty požiarnej ochrany. Predstavenia boli aj v okolí.

Tajovského hry sa stretli s obľubou u obecenstva i u ochotníkov. Preto v r. 1972 znovu siahli po hre Ženský zákon.

Kroje mali zo Štátneho divadla i z Myslavy. Komisia ľudovej umeleckej tvorivosti z Košíc lorinčanským ochotníkom za túto i predchádzajúcu hru udelila čestné uznanie za prvé miesto v okresnej súťaži ĽUT.

Roky absencie ochotníckej divadelnej činnosti (1972 – 1995): Tie p. Macák hodnotí takto: „Moje postavenie učiteľa (nestraníka) a môj súkromný život dávali za komunistického režimu dosť príležitostí na písanie udaní na moje nadriadené úrady a stranícke orgány. Za roky môjho pôsobenia ma kádrovačky a nemilé návštevy štátnej bezpečnosti dostatočne unavovali a vyčerpávali. Donášači a závistlivci sa našli aj tu, v malej obci (v tej dobe jediná v okrese bez organizácie KSS). Po vyvrcholení útokov na moju osobu v r. 1971 (obdobie normalizácie a čistiek) som sa venoval len svojim služobným povinnostiam a pre vedenie ochotníckej divadelnej činnosti nebolo iniciátora. Hoci absencia jednej osoby nemala ovplyvniť osvetovú činnosť v obci, keď tu už bolo dosť ľudí schopných prispieť do osvety.“

P. Macák si na roky pôsobenia v ochotníčení Lorinčanov dnes spomína s úsmevom na tvári a so slovami: „Minulosť ochotníčenia v Lorinčíku je bohatá a okrem Vás - divákov, mali radosť z našich vystúpení i sami ochotníci. Veď v samých začiatkoch robila ťažkosti aj spisovná slovenčina, ba i čítanie. Teraz, po odstupe niekoľkých desaťročí, spomínajú bývalé ochotníčky, dnes už babičky, že divadelné vystúpenia patrili k ich najkrajším zážitkom.“

Prvé slovenské divadlo bolo ochotnícke. Prispelo nemalou mierou k národnému obrodeniu, pestovalo lásku k rodnej hrude a úctu k slovenskej materinskej reči. To isté poslanie plní a uskutočňuje i v prítomnosti. Obecenstvo vedie k zachovávaniu kresťanských mravných hodnôt a ochotníkov nepriamo vychováva k činorodému sebauvedomeniu a ušľachtilej zábave. Najmä u mladých zdokonaľuje pamäť a cibrí kultivované rečové schopnosti.

Pán Michal Macák je zakladateľom lorinčanského ochotníčenia v povojnových rokoch.

Narodil sa 29. septembra 1912 v Myslave. Ľudovú školu navštevoval v Myslave v rokoch 1918-1923. Po skončení bol prijatý na Gymnázium na Kováčskej ulici v Košiciach, kde v roku 1931 zmaturoval. Po maturite začal pôsobiť ako učiteľ vo Vyšnom Klátove (vtedy Vyšný Tejkeš), neskôr v Osikove a Malčiciach.

Prezenčnú vojenskú službu absolvoval v rokoch 1936-1938. V druhej svetovej vojne však ako vojak aktívny nebol. V tom čase pôsobil ako učiteľ v Malej Vieske a to do roku 1945, keď po prechode frontu na krátko znova nastúpil do armády.

Po vojne v roku 1945 začal pôsobiť ako správca jednotriednej školy v Lorinčíku. V rokoch 1956-1970 bol členom učiteľského spevokolu v Košiciach.

V Lorinčíku tiež viedol osvetovú besedu a v súčasnosti spravuje miestnu knižnicu – odbočku Knižnice Jána Boccatia v Košiciach.

Za obnoviteľa ochotníckej divadelnej činnosti je právom považovaný p. Rudolf Dučai, ktorý o tomto „vzkriesení“ hovorí: „S myšlienkou obnoviť ochotnícke divadlo som sa stretával vždy, keď som prichádzal do nášho kultúrneho domu, ktorý stojí už takmer tri desaťročia pri akejkoľvek akcii, ktorá sa v ňom konala. Musím priznať, že tých akcií bolo pomenej, no o to viac ma táto myšlienka prenasledovala. Pri návšteve nášho učiteľa, kronikára obce a zároveň správcu knižnice obce, p Michala Macáka, som mu s malou dušičkou predostrel celú vec o obnove ochotníčenia. Keďže ho poznám už od detstva ako vynikajúceho učiteľa a pedagóga, nebál som sa, že ma v tejto veci nepodporí. Skôr som sa bál jednej maličkosti, ktorou bol jeho úctyhodný vek - 84 rokov. S radosťou môžem konštatovať, že moje obavy boli neopodstatnené, lebo vitalita nášho pána učiteľa je na takej úrovni, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani človek o pár generácií mladší. Naše rozhovory boli čoraz častejšie, až sme došli k názoru, že je potrebné rozdeliť si konkrétne úlohy. On, ako režisér, poznajúc mentalitu občanov Lorinčíka vybral hru a mne sa ušla úloha zohnať kolektív, ktorý by bol ochotný okrádať sa o svoj voľný čas v prospech občanov Lorinčíka, ba aj blízkeho okolia.“

Predstavenia hier sa už nekonajú v starom baráku, pretože ten už v súčasnosti neexistuje. Konajú v kultúrnom dome v Lorinčíku, ktorý má pre divadelnú činnosť zvláštne predpoklady. Javisko je pomerne veľké, divadelníci majú vlastnú šatňu, prístup do kuchyne i vlastné sociálne zariadenia.

„...Dnešné obžinky budú pamätné na Brezinách, lebo budú sviatkom zmierenia. Vezmite vence a kvety a poďte so mnou do záhrady, tam si staneme do radu...“
Divadelná hra (so spevmi) v troch dejstvách, situovaná do slovenskej dediny na dolniakoch, odohrávajúca sa v 19. storočí v období žatvy. Hra má rozprávkové črty so šťastným koncom. Autorovým cieľom bolo poukázať na nezmyselnosť povier v živote dedinského ľudu.

Nacvičovanie sprevádzali časté personálne zmeny v obsadení postáv hry, preto sa premiéra výrazne oneskorila. Skúšky prebiehali v týždňových intervaloch od zimy roku 1995 do jesene 1996.

Ďalšie ponuky hrať túto hru sme odmietli, kvôli termínu odovzdania krojov a tiež kvôli blížiacim sa vianočným sviatkom.

Herci : Ján Piroško (Matúš), Monika Pirošková (Anička), Mária Pirošková (Zuzka), Mária Mitrová (Veronka), Marcela Mitrová (Eva), Ján Juhás (Martin), Jozef Juhás (Kalina), Lucia Ničová (Beta), Katarína Ničová (Hana), Hedviga Ničová (Marka), Dagmar Dučaiová (Dorka), Tomáš Dučai (Janko), Eva Gedrová (Katka), Martin Palko (Ondrej), Rastislav Petrik (Paľko), Marcel Kender (Adam).

„...Ho, počkaj, chyba sa stala! To neštimuje, veď tu stáli dve vrecia! Či som slepý a či hluchý? Dve a jedno sú tri. Hádam len viem rátať, veď som po tri roky rechtorove kravy pásol...“
Ide o ľahkú, veselú jednoaktovku z prostredia slovenskej dediny, v ktorej víťazí láska dvoch mladých ľudí nad hlúposťou a chamtivosťou.

Predstavenie sa odohralo pri príležitosti dňa matiek1997. Bol urobený i videozáznam p. Jolanou Juhásovou.

Herci: Ján Piroško, Marcel Kender, Rastislav Petrík, Hedviga Ničová, Mária Pirošková, Dagmar Dučaiová, Eva Gedrová, Ján Juhás, Jozef Juhás.

„...Nuž čo potom, keď ťa túžba pochytí? Predáš tu svoje i moje a pôjdeš za more navždy? Do cudziny zanesieš naše mozole?...“
Divadelná hra v troch dejstvách, situovaná do slovenskej dediny na strednom Slovensku, odohrávajúca sa po prvej svetovej vojne.

Premiéra Lorinčík, 11. október 1997 - sobota - Prebiehalo fotografovanie.

Vďaka nemalej snahe miestneho starostu o kultúrne vyžitie obce (predstavenie bolo spropagované aj v obci Hodkovce), malo predstavenie hojnú účasť obecenstva.

Vyhovujúce podmienky a príjemné obecenstvo vyvolali u ochotníkov všeobecnú spokojnosť.

Skutočnosť, že hra sa hrala bezprostredne už piaty krát, sa prejavila v kvalite predstavenia. Podľa ohlasov obecenstva totiž šlo o najlepšie predstavenie tejto hry. Prebiehalo dodatočné fotografovanie (zväčšené spoločné fotografie i fotografie dvojíc).

Ďalšie ponuky hrať túto hru sa nerealizovali, kvôli termínu odovzdania krojov a tiež kvôli blížiacim sa vianočným sviatkom.

Realizovanie hry si vyžiadalo postavenie nových kulís. Na postavenie izby bolo použitých 6 kusov sololitových panelov + plátno tvoriace zadnú stenu izby. Opačná strana zadného plátna, na ktorej je namaľovaná dedina, sa využívala v treťom dejstve. Ostatné kulisy (1 ks dom, 2 ks stromy a 1 ks chalupa - humno) boli použité z minulej hry.

Herci : Jozef Juhás (Martin Povoľný), Marcela Mitrová (Katrena, jeho žena), Monika Pirošková (Uľka, ich dcéra), Ján Juhás (Jurko Bacúch), Mária Mitrová (Marienka, jej chovanica), Ján Piroško (Ondro Straka, krčmár), Mária Pirošková (Mara Juráčka), Rastislav Petrík (Michal Jurák, jej syn), Lucia Ničová (Dora Smoliariková, vdova), Marcel Kender (Adam Stupka, paholok), Eva Gedrová (Zuzka Bubílková).

Dej sa odohráva po prvej svetovej vojne v dedine Ondrášová. Ústrednou postavou je Jurko Bacúch, ktorý sa po desiatich rokoch vracia z Ameriky, aby zistil, ako na jeho roliach hospodári gazda Povoľný so svojou ženou Katrenou, ktorým ich zveril do árendy na túto dobu. Gazda Povoľný je však prefíkaný a s úmyslom odkúpiť zeme za lacný peniaz, nedbá o Bacúchove role - necháva ich vyplanieť. Povoľný vystupuje ako neoblomný prospechár, u ktorého vždy víťazí rozum nad citmi a sám vyberá ženícha - Michala Juráka - pre svoju dcéru. Bacúch je po návrate domov sklamaný a rozčarovaný.

Dej sa zauzlí vtedy, keď sa Bacúch zaľúbi do Povoľného dcéry Uľky a chce si ju vziať, pričom Povoľnému núka „zeme za dievku.“ Uľka jeho city opätuje. Povoľný nesúhlasí, ba navyše Michal Jurák sa proti jeho vôli i proti vôli vlastnej matky ožení s Marienkou Smoliarikovou. Keď Povoľný vidí, že jeho plány nevychádzajú, zanevrie na všetkých, no najmä na Ondra Straku, miestneho krčmára, pretože sa dozvie, že to bol práve on, kto vyzradil Bacúchovi, ako sa gazdovalo s jeho majetkom, ba dokonca sa sám ponúkne za kupcu.

Uvoľnenie nastáva až na konci tretieho dejstva, keď Povoľný „povolí“ sobáš vlastnej dcére s Bacúchom, po tom, čo sa presvedčí, že Bacúch chce skutočne zostať doma a pracovať na svojom majetku i na majetku Povoľných. Oživujúcim prvkom je prekvapujúca skutočnosť, že Ondro Straka sa chce oženiť s vdovou Juráčkou - Michalovou matkou. Michal s tým nesúhlasí, no nakoniec sa obmäkčí i on a všetci sa navzájom pomeria.

„Povedala jej dosť. No ja by som jej ešte viac bol, keby jej bol materou. Dať naučenie, príklad povedať, ako sa druhí trápia a žijú, a musia spolu žiť. Ale pre mňa, čo sa i rozídete... Už vidno, že sa mi plán nevydaril... Drahí robotníci, čo mali byť zadarmo...“
Autor touto hrou poukazuje na ľudí, ktorí sa ženú za majetkom a táto honba spôsobuje rozvrat v rodinách, ale aj v ľudských dušiach.

Toto predstavenie sa konalo s výrazným časovým oneskorením (až po nacvičení a odohraní 4 predstavení hry Páva). Toto oneskorenie bolo spôsobené bezdôvodným odmietnutím ďalšieho účinkovania mladšou členkou kolektívu. I keď snaha ostatnej časti kolektívu pokračovať a zahrať posledné predstavenie doma u ostatnej časti kolektívu bola, nemali sme žiadnych alternistov a tak i absencia jednej (dosť dôležitej) postavy zapríčinila nemožnosť bezprostredného odohrania 4. predstavenia (doma).

Herci: Ján Juhás (Tomáš Kamenský), Mária Mitrová (Kata, jeho žena), Dagmar Dučaiová (Eva, ich dcéra), Mária Pirošková (Zuzka, ich dcéra), Marcel Kender (Ondriš, ich syn), Peter Dzuro (Mišo Kaňúrik), Jozef Juhás (Ondrej Palčík), Marcela Mitrová (Mara, jeho žena), Ján Piroško (Jano Ľavko), Monika Pirošková (Žofa, jeho žena), Rastislav Petrik (Ďurko, ich syn); Hedviga Ničová (3x), Alexandra Rácová (1x) (Beta, suseda).

Starí Palčíkovci – bezdetní – už nevládzu pracovať na svojom majetku a preto sa rozhodnú vziať si k sebe mladých ľudí. Navrhnú Ďurkovi Ľaukovi a jeho rodičom, aby si zobral za ženu Zuzku Kamenskú, že im vystroja svadbu a že po čase na nich prepíšu majetok. Ďuro svoju ženu neľúbi, je záletný, chodí za svojou starou láskou – Betou, k Zuzke sa správa surovo a navyše Palčík nesplnil svoj sľub, že prepíše majetok.

Zuzka Kamenská je jednou z najkrajších postáv v slovenskej literatúre, vidí, že urobila chybu, keď si zobrala Ďura za muža a keď sa Ďuro nezmení ani vtedy, keď čaká jeho dieťa, opúšťa ho a odchádza k rodičom. Ďuro si na statok priviedol Betu, no spory s Palčíkovcami neutíchajú a nenaplnená túžba po majetku rozkladá aj vzťah Bety a Ďura. Ďuro sa chce vrátiť k svojej žene a synovi, no Zuzka mu už neverí a odmietne ho.

Pri príležitosti (obnovenej) premiéry hry Statky – zmätky vydali lorinčanskí ochotníci bulletin s názvom Ochodtnícke divadelníctvo v Lorinčíku. Vydaný bol 13. septembra 1998. Pojednáva o minulosti lorinčnanského ochotníčenia s mnohými fotografiami. Časť je venovaná p. Michalovi Macákovi i p. Rudolfovi Dučaiovi. Možno v ňom nájsť i ukážky plagátov novodobých hier.

Tento bulletin zostavili Ján Juhás a Jozef Juhás a je prílohou tejto kroniky.

Cena mesta Košice
P. Michal Macák, náš režisér, získal pri príležitosti Dňa mesta Košice Cenu mesta Košice. Bola mu udelená dňa 7. 5. 1999 na návrh Miestneho zastupiteľstva našej mestskej časti a to za účasti predsedu vlády (Mikuláša Dzurindu) a ďalších členov vlády a poslancov NRSR a samozrejme za hojnej účasti lorinčanských ochotníkov a priateľov lorinčanského ochotníčenia. Cenu mu osobne odovzdal primátor mesta Ing. Rudolf Schuster, neskorší prezident Slovenskej republiky.

Keďže svet informačných technológií napreduje míľovými krokmi, rozhodli sme sa pre vlastnú „webovskú stránku“ na internete. Spustili sme ju začiatkom roka 2000 a prinášame na nej informácie o histórii i súčasnosti ochotníckeho divadla v Lorinčíku spolu s fotogalériou.

- detské predstavenie rozprávkovej hry, ktorá poukazuje na význam ľudských cností. Nacvičil ho p. Macák so žiakmi základnej školy a materskej školy a uvedené bolo pri príležitosti dňa matiek 9. 5. 1999. Predstavilo s v ňom spolu 26 detí: Šulíčka, chudobná žena - Anna Macáková

ďalšie víly: Lenka Martinásková, Dominika Strýčková, Martina Zubárová, Gabriela Zubárová.

škriatkovia: Zuzana Juhásová, Patrik Pačut, Marcel Dučai, Ivana Martinásková

Myšlienka, aby sme hrali divadelné hry z dedinského prostredia vo vlastných krojoch vystupovala do popredia už dávnejšie. Požičiavanie krojov z Divadla Janka Borodáča bolo dosť komplikované. Lorinčík však nemal svoj typický kroj (ako tomu bolo v Myslave alebo iných dedinách). Boli tu však určité typické črty ženského i mužského odevu.

U žien to boli predovšetkým okrúhle vyšívané zástery, široské sukne rôznych farieb (typické bolo to, že sa nosilo viac sukní naraz) a blúzky s dlhými rukávmi (spravidla z rovnakej látky ako sukne). V zime sa často nosili kožúšky bez rukávov. Vydaté ženy nosili „konťu“. Je to obdoba čepcov. Bola to akási škatuľkovitá prikrívka drdolu potiahnutá farebnou šatkou.

U mužov prevládali tmavé nohavice do čižiem (pričesy alebo priče), ktoré boli hore rozšírené a na koncoch zúžené, kde sa aj šnurovali, aby nohy ľahko vošli do čižiem. Vrchná časť odevu pozostávala zo svetlých košieľ z tkaného plátna a tmavšie sako alebo kožuch.

Neodmysliteľnou súčasťou boli kožené čižmy s tvrdými sárami a u mužov klobúk.

Tak sme sa už počas prípravy hry Páva pustili do zháňania starších šiat od našich starších spoluobčanov. Ochotu sme našli najmä u p. Jolany Múdrej, Jolany Dučaiovej, Márie Juhásovej, Jolany Juhásovej, ako i u obyvateľov susedných obcí (ktorí však pochádzajú z Lorinčíka) – Jozef Výrostko.

Veľkú časť kostýmov zošila p. Jolana Dučaiová, ktorá sa zároveň stala našou kostýmerkou.

„Páva nám i jedna stačí v dome!“
„... Len si vyber, dievka moja...
      Tento sa mi páči, toho chcem
      Veď ťa on nepýtal
      Nepýtal?....“

Divadelná hra v 4 dejstvách

Iľka Hrabáčka, mladá vdova: Zuzana MACÁKOVÁ; Bobáľ, zvonár a starý mládenec: Ján PIROŠKO;

Ďurko Beláň, bohatý mládenec: Peter DZURO; Ondrík Hlavaj, bohatý mládenec: Viktor KOVÁČ; Dorka,

Mravcovci, gazdovia, majú jedinú dievku Anku súcu na vydaj. Kvôli jej samoľúbosti a finteniu ju dedinčania nazývajú Pávou. Je naozaj pekná a preto nemá núdzu o pytačov – Ondrík Hlavaj, Ďurko Beláň, ba i „pán majster“ Tonko Valach. Jej protikladom je Kata, dcéra Zuzy Mravcovej, Martinovej švagriny. Je pekná, no neupravená a často neprívetivá. Preto sa o ňu zaujíma len Bobáľ, starý mládenec. Tonko jej tiež kurizuje, no vážny úmysel sobáša za jeho činmi nebadať. Mravcovci bývajú všetci v jednom dome. Majú spoločnú kuchyňu, no neznášajú sa (najmä Zuza s Marou). Stále si robia prieky a hádajú sa. Anka je pyšná na to, že ma toľkých pytačov, no je voči nim nerozhodná a pripúšťa si ich len z rozmaru. Do deja však vstupuje Janko, Zuzin syn, ktorý sa vracia z vojenčiny a zostáva u Mravcov. Anke sa hneď zapáči, nechce to však dať na sebe poznať, ani vtedy nie, keď Jana chce mať oženiť s bohatou vdovou – Iľkou Hrabáčkou (čo sa jej však nepodarí). No v závere, keď sa Martin Mravec svojej dcéry pred všetkými spýta, koho si definitívne vyberie za manžela, ona si vyberá Janka. Všetci zostávajú v úžase, lebo Janko ju nepýtal. Anka sa mu však páčila od začiatku a tak pristáva a berie si ju za manželku. Úsmevne pôsobí scéna, pri ktorej zostáva na javisku Tonko, ktorému Anka dala košom. On však nezúfa a hneď pyšne žiada o ruku Katku. Neodmysliteľnou postavou je i Beta, ktorá nerobí nič iné, len dohadzuje pytačov Mravcovcom a za to nikdy neodíde naprázdno.

Porazená zostala len pýcha samotná, ktorú v tejto hre najviac zosobňovala Mara Mravcová. Tešila sa, že jej déra sa vydá za najbohatšieho pána v dedine, no nakoniec zostala „porazená“.

Medzitým odboč však: bezstarostnou vtačou.
Rozptýľ sa, povoľ si: i zábava platí.
„Hej, len vždy veselo!...“ veselo si zanôť
pesničku mladosti, v rozkoši sa zatoč
„Cic kozi kozina...“ zdupkaj, zatras zemou
Aj radosť nech nás navštívi

P. O. Hviezdoslav

Pri príležitosti privítania nového roka 2000 sme sa (ochotníci) ako členovia Kultúrnej komisie pri Miestnom zastupiteľstve Mestskej časti Košice – Lorinčík pustili do príprav silvestrovsej zábavy. Zábava podobného druhu, ktorá by bola určená pre všetkých Lorinčanov sa v Lorinčíku nekonala už viac ako 10 rokov a tak sme považovali za potrebné skultúrniť život v obci aj týmto spôsobom. Podávalo sa niekoľko chodov jedál a niekoľko druhov nápojov. Vstupné bolo jednotné: 200,- Sk na osobu. Hudba bola zabezpečená z vlastných fonoték ochotníkov.

Keďže ohlasy boli veľmi kladné pustili sme sa aj do fašiangovej zábavy 2000, ktorá sa konala 19. 2. 2000 a mala podobný charakter.

Členovia kultúrnej komisie boli v tom období (do roku 2003):
Rudolf Dučai (predseda), Jolana Dučaiová , Ing. Ján Juhás, Ing. Jozef Juhás, Marcela Mitrová, Mária Mitrová, Monika Pirošková, Marcel Kender

A odrazu som zastal uprostred oslňujúceho žiarenia, uprostred zábleskov nikdy predtým nepoznaných krás, v ríši ticha a pokoja, vdychujúc akési mierne teplo, ktoré vychádzalo zo skál a z priezračnej čistoty výšok. Medzi mnou a belasou oblohou nebolo nijakých prekážok... Okolo mňa nekonečné more vrcholov, horstiev, nedozierne diaľavy slnečných i tmavých krajín, kde len zaletel zrak i myseľ.

Ján Cikker

V dňoch 22. až 25. júna 2000 sme boli na rekreačnom pobyte v dedine Ždiar v Tatrách. Zúčastnili sa ho: Rudolf Dučai, Michal Macák, Jolana Dučaiová, Dagmar Dučaiová, Tomáš Dučai, Ján Juhás, Ing. Jozef Juhás ml., ThLic. Monika Pirošková, Mária Pirošková, Mária Mitrová, Marcela Mitrová, Zuzana Macáková, Alexandra Rácová, Eva Gedrová, Rastislav Petrik, Marcel Kender, Martin Palko.

V piatok prišli ďalší ochotníci, ktorí z objektívnych dôvodov nemohli prísť vo štvrtok: Zuzana Macáková, Alexandra Rácová, Eva Gedrová). V sobotu prišli na dňový výlet i ďalší účastníci (Ing. Jozef Juhás st., Jolana Juhásová)

23. 6. (piatok): Kolektívny výstup zo Štrbského Plesa (1346,6 m. n m.) k Popradskému plesu (1494,3 m. n m.) a k Hincovým plesám (1946 m. n m.). Na Popradskom plese sa kolektív rozdelil na dve skupiny, z ktorých jedna (p. Macák, Jolana Dučaiová, Dagmar Dučaiová, Tomáš Dučai) sa vrátila späť na Štrbské Pleso a druhá (Rudolf Dučai, Ján Juhás, Ing. Jozef Juhás ml., Mária Mitrová, Marcela Mitrová, PhLic. Monika Pirošková, Mária Pirošková, Marcel Kender, Martin Palko) pokračovala vo výstupe k Hincovým plesám. Späť sme sa vracali tou istou trasou.

Touto cestou ďakujeme pracovníkom VSS (Ing. Jarmile Ihnátovej) za sprostredkovanie pobytu, no predovšetkým manažérovi ODL a celého zájazdu – p. Rudolfovi Dučaiovi.

Kultúrne poznávanie

Ždiar

Národopisne významná obec (894 m. n. m.) malebne rozložená v dĺžke 5 km v Podtatranskej brázde a na južných svahoch Spišskej Magury pod Belianskymi Tatrami. Pozostáva z početných osád. Jediná Poľnohospodárska obec v oblasti vysokotatranských osád. Vznikla v 17. storočí usadením goralského obyvateľstva. Sú tu pozoruhodné originálne ždiarske drevenice, spôsob stavby (uzavreté celky), vybavenie a farebná výzdoba.

Mengusovská dolina

Jedna z najkrajších, najväčších a najfrekventovanejších dolín Vys. Tatier, dlhá 8 km, situovaná na severovýchod od Štrbského Plesa (1346,6 m. n. m.). Centrum doliny je pri Popradskom plese (1494,3 m. n. m.), kde sa zbiehajú dve hlavné ramená doliny: Zlomisková dolina a vlastná Mengusovská dolina. Je tu postavená Chata pri Zelenom plese (niekdajšia chata kpt. Morávku). Veľmi mohutne pôsobí záver doliny – skalný amfiteáter Hincova kotlina – ovenčený vysokými štítmi hlavného hrebeňa, v ktorom je najväčšie a najhlbšie pleso na slovenskej strane Vys. Tatier – Veľké Hincovo pleso (20,08 ha., hĺbka 53 m., 1946 m. n. m.)

Malá Studená dolina

Turisticky jedna z najvýznamnejších dolín Vys. Tatier, situovaná v centrálnej časti na sever od St. Smokovca. Meria 4,5 km, má viac prahov. Najfrekventovanejšia je terasa vo výške 2000 – 2022 m. n. m., kde sa nachádza Päť Spišských plies a Téryho chata (2015 m. n. m.). Téryho chata je najvyššie situovaná chata vo Vys. Tatrách s celoročnou prevádzkou, postavená r. 1899 a pomenovaná podľa jedného z iniciátorov stavby a zaslúžilého turist. funkcionára, lekára Dr. Edmunda Téryho. Pozn.: najvyššie položená chata vo Vys. Tatrách je Chata pod Rysmi (nie s celoročnou prevádzkou, toho času v rekonštrukcii).

Morskie Oko

Najväčšie tatranské pleso (34,54 ha., hĺbka: 50,8 m., dĺžka brehovej čiary: 2613 m), leží vo výške 1395,4 m. n. m. Na čelnej strane valu morény sa nachádza turistická chata.

Keďže som získal štipendium DAAD na prehlbovací pobyt v Spolkovej republike Nemecko (Wuppertal), odchádzam študovať na tamojšiu univerzitu. Toto štúdium by malo trvať od 1. 10. 2000 do 31. 7. 2001. Za ten čas očakávam, že príspevkami zdokumentujú priebeh ochotníckej činnosti ostatní členovia.

Zisk sa použil na vykrytie nákladov a časť sa vložila do kultúrneho fondu, čo sa použilo pre podporu ODL a ďalších podujatí, ako deň detí a pod.

Karneval sa tento rok nekonal pre chrípkovú epidémiu. Neskôr však členovia MKK zorganizovali diskotéku pre deti a mládež.

Koncom prázdnin Miestna kultúrna komisia pripravila diskotéku pre deti a mládež. Ozvučenie zabespečoval Peter Dzuro.

Koncom júna MKK zorganizovala športovosúťažné popoludnie pre deti v Lorinčíku. Zúčastnil sa veľký počet detí. Podujatie sa skončilo slávnostným vyhodnotením, odovzdaním diplomov a cien a následnou krátkou diskotékou. Finančne prispel aj MÚ Lorinčík.

[1] Loband: tunajšia hudobná skupina, ktorá vznikla v roku 2000. Jej členmi sú Peter Dzuro st., Peter Dzuro ml., Viktor Kováč, Róbert Dučai, Dušan Dučai.

„...To takto ďalej nejde. Ty si musíš už raz vážne počínať. Musíš sa oženiť...“

1. premiéra: Lorinčík, 28.10.2001 - nedeľa

Podolský – Ján Juhás Ferdiš – Ľubomír Gedra

Paľko – Marcel Kender Števo – Patrik Babaj

Tereza – Marcela Mitrová Poluša – Anna Krešňáková

Kropáčová – Monika Pirošková Dorka – Mária Kenderová

- Veronika Zubárová Zuzka – Anna Macáková

Novák – Peter Dzuro Blažej – Martin Dučai

Mariša – Mária Mitrová Svíčková – Alexandra Rácová

- Mária Pirošková Réžia: Michal Macák

Janko – Ivan Kokinda Manažér: Rudolf Dučai

Anička – Martina Zubárová Scéna: Jozef Volner

Dvaja krutohlaví gazdovia bránia láske svojim deťom. Podolský kvôli majetku a Novák kvôli Podolského povýšenosti. Mladí sa aj proti ich vôli tajne zosobášia a usadia sa na samote. Oboch gazdov zmieria až vnúčatá.

Zaujímavým prvkom týchto predstavení bolo, že po prvý krát v obnovenej tradícii ochotníčenia boli súčasťou vystúpenia aj ľudové tance, ktoré dotvárali atmosféru v scéne zdobenia májov i v záverečnej scéne zmierenia.

K vianociam ako i k príležitosti osláv deviateho výročia vzniku Slovenskej republiky pripravil p. Michal Macák pásmo, v ktorom účinkovali deti materskej školy, základných, stredných škôl i členovia ochotníckeho divadla. Konalo sa v našom kultúrnom dome 6. 1. 2002.

Celkové zanedbanie pripomenutia si slovenskej svojbytnosti v médiách sme sa takto snažili napraviť na lokálnej úrovni.

Medzinárodný deň detí 2002

9. júna 2002 sme tradične v Lorinčíku usporiadali súťažné popoludnie pre žiakov základných škôl. Súťažilo sa v štyroch disciplínach (umiestnenie 1.-3. miesto):

1. chlapci 1.-4. ročník (Ivo Kokinda 3. roč., Viktor Volner 4. roč., Tomáš Kender 3. roč.)

2. dievčatá 1.-4. ročník (Veronika Bernátová 4. roč., Lívia Rybárska 4. roč., Dominika Stryčková 4. roč.)

3. chlapci 5.-9. ročník (Marcel Dučai 7. roč., Patrik Pačut 7. roč., Lukáš Čonka 7. roč.)

4. dievčatá 5.-9. ročník (Katka Čonková 6. roč., Jana Petarčíková 7. roč., Katarína Strýčková, 6. roč.)

Usporiadateľsky ho zabezpečili: Rudolf Dučai, predseda Komisie kultúry a športu a členovia spomenutej komisie:

Znova po dvoch rokoch sme sa zašli zrekreovať a utužiť vzťahy v našom kolektíve do malebnej dedinky Ždiar v Belianskych Tatrách (zastávka Ždiar Píla). Ubytovaní sme boli rovnako v chate VSS, ktorú zabezpečil náš manažér Rudolf Dučai.

Marcel Kender, Ing. Jozef Juhás, Mária Mitrová, Marcela Mitrová, PhLic. Monika Pirošková, Marek Vysokai, Zuzana Macáková, Anna Macáková, Anna Krešňáková, Mária Kenderová, Rudolf Dučai s manž. Jolanou Dučaiovou.

20. jún (štvrtok): príchod do Ždiaru, ubytovanie a pedovšetkým oddych (vylihovanie v tráve). Cestovali sme ráno - vlakom do Popradu, odtiaľ autobusom do Ždiaru.

21. jún (piatok): túra na chatu Plesnivec (viď pohľadnica). Štípali nás muchy, ale nakoniec to zahojil horec a dobrá polievka na chate.

22. jún (sobota): výlet do Belianskej jaskyne. Bolo tam príjemne chladno (+ 5 °C oproti 30 °C vonku). A hlavne sme si tam, v hudobnej sieni, zaspievali. Asi by sme tam boli aj zostali, keby nás s korbáčmi neboli vyháňali (syrovými). Večer sme si zašli do krčmy Goraľ – a tam sme to poriadne roztočili – medzinárodným, no najmä slovenským spevom.

23. jún (nedeľa): odsun domov (a boli by sme aj zostali, keby nás nebola vyhnala nutnosť nasledujúcej všednosti. Rudo, nabudúce aspoň týždeň. Alebo rok?).

...Konečne opäť po dvoch rokoch s kolektívom môjmu srdcu veľmi blízkym som mohla načerpať síl a stráviť príjemné chvíle v našom najkrajšom kúte Slovenska – v Tatrách – v Ždiari. A žiadna diaľka mi nezabráni, aby som mohla znova s týmito ľuďmi vychutnávať krásy života a priateľstva...

...Ždiar „Píla“ je najkrajšia zastávka v Tatrách. Tu je asi stred sveta, lebo sa tu stretávajú samí dobrí ľudia. To nič, že muchy občas otravujú... treba poznať ten správny repelent. A horec na chate Plesnivec je medicína na všetko. Aj spev v hudobnej sieni Belianskej jaskyne je super balzam na dušu. A v krčme Goraľ sa to všetko spája: horec, spev... a hlavne ľudia. Len keby teraz nebolo treba odísť! Goraľu, ci či ne žaľ???

...Som rada, že mám pred sebou čistú stranu a čistú myseľ. Ždiar je prekrásne miessto na dovolenku. Neviem si predstaviť ako začnem v pondelok pracovať a mať znova depresie. Tatry sú prekrásne, Ždiar je nádherný a spievať v 6-tich jazykoch – to je chvályhodné...

...Som veľmi rada, že som mohla stráviť výlet v Tatrách – Ždiari. Výlet na chatu Plesnivec bol super, len keby neotravovali muchy. Príroda je tu prekrásna a ľudia sú tu milí. Ak sa bude dať to zopakovať, tak sa tu určite vrátim...

...Veľakrát som bola v Tatrách, ale nikdy to nebolo také úžasné, ako uplynulé štyri dni. Práve pozerám von oknom na naše nádherné Tatry a nechce sa mi odísť. Krásny bol aj výlet na chatu Plesnivec. Bolo síce strašne horúco a múch neúrekom, ale stálo to zato. Som veľmi rada, že som tieto dni strávila v takom kolektíve...

...Som veľmi rád, že som mohol prežiť štyri perfektné dni v Ždiari. Za spev s medzinárodným repertoárom sme si vyslúžili uznanie, že sme „skvelá mladé ľudia“. Túra na Plesnivec bola vynikajúca a koncert v Belianskej jaskyni, tak to bol jeden nezabudnuteľný zážitok...

...Ďakujem, že som mohla stráviť tieto štyri krásne dni v Tatrách – Ždiari. Opaľovanie pri potoku, túra na chatu Plesnivec s prítulnými muchami, posedenie v krčme Goraľ a k tomu veľa hudby, tanca, spevu a smiechu, to je všetko, čo som za tieto prežila...

...Aj keď som prišiel neskôr, tok fantastických zážitkov mi stále ostane v srdci... „Šokovalo“ ma prijatie kolektívu, ktoré nieslo „staroslovanský“ zvyk – slivovica, soľ a falatek chleba... Ešte tento deň (príchodu) som sa stal televínym hercom (Strednica – pivo – becherovka – kamera naostro). Súhlasím s názorom Marcela, len som nevedel, že náš kolektív ovláda šesť rečí... Zariadenie Goraľ zažilo skvelý večer. Vážne uvažujem, či 3 dni v Ždiari stačía... Ak boh dá, môže byť z toho aj týždeň... Ktoho vie, veď neumierame, že?

Pán Michal Macák, nestor lorinčanského ochotníčenia, sa 29.9.2002 dožil významných 90 rokov. Pri tejto príležitosti sa 6.10.2002 uskutočnilo mimoriadne zasadnutie Miestneho zastupiteľstva našej mestskej časti, ktoré malo slávnostný priebeh. Za účasti poslancov a členov kultúrnej komisie ako i členov nášho divadla vo víre spevov a tancov sme si uctili tento významný sviatok.

Tak ako každý rok, i tentoraz sme usporiadali silvestrovskú zábavu pre privítanie nového roka v našom kultúrnom dome. Hrala skupina LOBAND v novom zložení (Peter Dzuro, Dušan Dučai,...).

Pri príležitosti (obnovenej) premiéry hry Ženský Zákon vydali lorinčanskí ochotníci bulletin. Vydaný bol v decembri 2002. Pojednáva o období lorinčnanského ochotníčenia v rokoch 1998-2002.

Články o predstavení boli uverejnené v novinách (Korzár, Košický Večer) a na www.cassovia.sk.